Janko Krá¾
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Èasto blúdim, táram sa cez celý boží deò,
h¾adajúc kolenaèky aspoò dáky kameò,
na ktorý by si oprel bo¾avú hlavièku
a zadriemal zmorený aspoò len trošíèku.
Ale èože je nemožnô, to ani neh¾adaj,
pokoja ma nemôžeš, všetko krièí: hybaj!
Odzadu plameò èierny ako rieka teèie,
spredu ma daè nasilu temer ahá, vleèie.
A ja na zemi ležím, ani palcom kýva
nevládzem, a musím sa na to všetko díva.
Vtedy - v tak biednom stave moja duša letí
do tých krajov posvätných, tej mojej pamäti,
a ¾ahne si pod dáku tam starú svrèinu,
a zaspí ak v oleji aspoò za hodinu.
Èi neznáte tie kraje, kde v tichej dolinke
po lúèinkách pastierik blúdi s ovèièkami,
tými, z ktorých sám pije, pojí ich vodami
a medzi nimi žije ak' otec v rodinke,
každièkú zná menova, každièkú zastáva,
medzi nimi vyrástol, medzi nimi spáva?
Èi neznáte tie kraje, tie radostné kraje,
kde dobrí, bystrí chlapci buèky preskakujú,
v hájièku pod svrèinou kladú si ohníèek,
kúria si pomalièky, nôti im Janíèek,
za pesnièkou každièkou jednu zagajdujú:
èi neznáte tie kraje, tie radostné kraje?
Piesne nemej tam nieto - veselí sú chlapi,
hneï od zeme zaskoèia, hneï lámu kolesá,
hneï valašky pochytia - zdupnú ako capy,
a hybaj, idú sa ti najes dade mäsa!
Všetci letia na košiar ako dáke vrany:
„Rež, baèa, sto hrmených, tie mastné barany!”
Trebárs ich je pädesiat, ako jeden žijú,
má jeden groš lebo dva, to všetci prepijú.
Všetci sú za jedného, hocaj v akom kríži;
aknáhle len jednému dáky èert ublíži,
každý skoèí - na seba cedilo zahodí,
dva nože cifrované do opaska vhodí,
mrie za brata, vezmúc si valašôèku svoju:
za takých dobrých chlapcov dal by dušu moju.
Èi neznáte ten tichý kraj, kde veèer mamièku
deti prosia o jednu národnú pesnièku,
...
|
|
|
|
|
|
|
|
|
Go to begin of the document
Go to previous page
Go to next page
Go to the end of document
